Rozhovor s Veronikou Vančo Véghovou

Dnes tu máme dlhý a vražedne úprimný rozhovor s Veronikou Vančo Véghovou, ktorú na Instagrame poznáte ako @wegulku. Pravdupovediac som od tejto ženy s veľkým Ž nič iné ani nečakala. Na nič sa nehrá, bez okolkov prizná, že život nie je ružová záhrada a na jej Instagrame nájdete psychologicky ladené posty, v ktorých sa jednoducho nájdete 🙂

Veronika, ja si ťa pamätám ešte z blogu Wegulka – nečakane matkou, z ktorého názvu je očividné, že si materstvo zrovna neplánovala. Ako si na toto obdobie spomínaš? 

Ťažko. Nebudem to tu hrať, že som bola šťastná a nevedela čo od radosti. Väčšina ľudí sa o mojom tehotenstve dozvedela pár týždňov pred pôrodom. Po piatich rokoch som sa rozhodla vystúpiť z nefungujúceho vzťahu a dva týždne po rozchode som sa dozvedela, že som tehotná v treťom mesiaci. Priznám sa, že som intenzívne premýšľala, ako s tým všetkým naložiť. Nikto v mojom okolí neskákal meter dvadsať, keď sa o tom dozvedel. Otázka bola stále rovnaká: “Čo budeš robiť?” Mala som zdravotné problémy, pre ktoré sa predpokladalo, že možno nikdy neotehotniem a tak som si povedala, že idem do toho. Pre mňa to bol zázrak, hoci v úplne nesprávnom čase, ale verím, že deti si vyberajú svojich rodičov a aj Maťko vie, prečo si vybral práve nás. 

Čo ťa priviedlo k blogovaniu?

Vieš čo, asi depky zo života. Bolo to také komplikované obdobie a potrebovala som filtrovať svoju frustráciu zo života. Naplno som začala blogovať až po Maťkovom narodení, kedy som mala dosť zlú popôrodnú depresiu, aj preto, že som sa necítila v tej celkovej situácii komfortne. Všetko so všetkým súviselo. Vyštudovala som žurnalistiku a písanie mi bolo vždy blízke a môj život zase vždy trochu bizarný. Terapeutka mi odporučila začať písať. Tak som začala. Potom prišli nejaké pozitívne ohlasy na moju divnú sarkastickú formu článkov a neskôr aj na obsah a vtedy som si uvedomila, že je na svete veľa žien, ktoré tehotenstvo neplánovali a možno potrebujú trochu humoru, aby to zvládli, rovnako ako som ho potrebovala aj ja. Tak som sa len začala deliť o svoje postrehy. 

Momentálne prechádzaš rozvodom. Ako to zvládaš?

Je to už deväť mesiacov odkedy sa to stalo, takže k dnešnému dňu omnoho lepšie, ale stále to nie je jednoduché. Pripravovala som sa na to v podstate odkedy mi natiahol na ruku snubný prsteň. Náš rozvod rozhodne prekvapil menej ľudí ako moje tehotenstvo. Vždy som mala niekde na pozadí možnosť, že sa to stane a preto som sa na ten moment postupne pripravovala. Nikdy som preto neprestala pracovať, vytvárať si rezervu a mať v zálohe plán B, preto to možno niektorí vnímajú tak, že som sa postavila na nohy rýchlo. Ja viem, je to čudné, ale chcela som nám dať šancu a verila som v nás, lebo si myslím, že sme to boli dlžní nášmu synovi. Ale samozrejme aj ja som si prešla plačom, prosíkaním, ľutovaním sa, sebaobviňovaním, ale jedného dňa proste pochopíte, že už stačí. Samozrejme cítim to tak, že som zlyhala a verím, že Matík mi to raz odpustí a to je jediná emócia, ktorú ešte voči tejto situácii prechovávam. 

Ako vnímaš rolu single/rozvedenej mamy? Čo sa zmenilo?

Takmer nič. My sme ako rodina trávili spolu veľmi málo času. Ak sa niečo zmenilo tak len k lepšiemu. Mám omnoho viac času na malého aj na seba. Irónia? Veľa rozvedených matiek to má podobne. Niekedy si skrátka dvaja ľudia nesadnú a stále sa navzájom v niečom obmedzujú. Zrazu ste len vy a vaše dieťa a môžete robiť čo chcete, kedy chcete, ako chcete a míňať na čo chcete. A už sa nebudím na nočné mory o tom, že ostaneme samy, ako to bolo posledné dva roky. Už sme samy a máme istotu, že jeden na druhého sa môžeme vždy spoľahnúť.

Čo je podľa teba na tom byť sama mama najťažšie? Ako si si na túto rolu zvykla?

Nemať sa s kým podeliť o bežné radosti. To je jediné čo vo mne vždy vyvolá depku. Také to, že prvý deň v škôlke, odplienkovanie, alebo keď malý povedal prvýkrát “mama, bolí ma riť”. Našťastie máme okolo seba perfektnú, dovolím si tvrdiť, rodinu, ktorá je vždy pripravená prísť alebo zdvihnúť telefón a tešiť sa s nami. Ešte je ťažká tá únava a vyčerpanosť. Niekedy by som sa potešila, keby mi niekto aspoň pripol dieťa do autosedačky, alebo ho ráno naháňal po byte a vysvetľoval polhodinu, že jednoducho do škôlky naozaj nemôže ísť nahý. Človek si zvykne na všetko, nehovorím, že hneď, ale zvykne. Tak ako som si zvykla nato byť manželka tak som si zvykla byť aj rozvedená matka. Nelamentujem, žijem a bojujem za nás každý deň a dúfam, že malý to raz ocení. Niekedy revem a nalievam si víno, ale na druhý deň pokračujeme tam, kde sme prestali. 

Ako malý Martinko prežíva túto zmenu? Ako ste/ si mu to vysvetlila?

Začala som s ním chodiť hneď k detskej psychologičke, ktorá sledovala jeho správanie, hranie, reakcie. Nechcela som nič nechať na náhodu a zabezpečiť Matíkovi zdravý vývin. Takže psychologička ma usmerňovala v každej oblasti. Ako na čo reagovať, ako odpovedať. Odpovedám vždy priamo a pravdivo, ale primerane jeho veku. Nevymýšľam si. Snažím sa vnímať čo cíti a čo vlastne potrebuje počuť. Veľa sa pýta, veľmi veľa. Niekedy hovorí veci, ktoré ma úplne odrovnajú. Matík je veľmi vnímavý a citlivý, čo som pochopila teraz ešte intenzívnejšie. Na začiatku som sa najviac bála toho, ako prijme fakt, že jeho otec má novú rodinu, či nebude zmätený a podobne. Zvláda to však perfektne, oco je oco a mama je mama a je jedno kde a s kým žijú. To je na deťoch úžasné, sú veľmi tvárne a prispôsobivé, len k nim treba pristupovať rovnocenne. 

Pracuješ, študuješ.. Ako to všetko zvládaš a stíhaš? Kto ti pomáha?

Je to samozrejme záhul a pracujem od svitu do mrku, ráno zapínam svoj nitro pohon a vypýnam ho až keď odpadnem okolo polnoci do postele (v tom lepšom prípade). Väčšinou nič nestíham a deadliny sú pre mňa len zápiskom v diáry. Takže nezvládam, nestíham. Pomáhajú mi v prvom rade rodičia. Som za nich nekonečne vďačná. Pre môjho otca je rodina na prvom mieste a mama nepozná slovo “nemožné”. Takže už niekoľko mesiacov mi pomáhajú ťahať to finančne, aj psychicky. A mohokrát dostávam otázku, či oni už nepracujú? Pracujú, len majú tiež nitro pohon 😀 Okrem toho sa okolo nás vytvoril skvelý tím ľudí a každý sa zapája ako vie. Strážia kamarátky, kamaráti a tiež moja svokra a malého prababka. Priatelia si hocikedy zrušia svoj vlastný program, keď zavolám s tým, že potrebujem malého vybrať zo škôlky, alebo musím ostať dlhšie v škole a stane sa aj, že mi navaria, alebo prinesú jedlo, prípadne upracú, aby som sa mohla venovať radšej malému. Šťastie mám v tom, že Matík sa už od bábätka socializoval a tak mu tento spôsob vôbec neprekáža, všetko sú to aj jeho kamoši. 

Aký máte vzťah s exmanželom? Ako máte podelenú starostlivosť o Martinka?

Povedala by som – čím menej akéhokoľvek kontaktu, tým lepší vzťah. Martinka máme podeleného tak, že jeho otec každý mesiac pošle návrh termínov mojej právničke a s ňou ich ja doladím a pošlem, ktoré nám vyhovujú a ktoré nie, podľa toho, či už máme niečo dlhodobo naplánované. 

Máš recept na to ako sa vyrovnať s neúspešným vzťahom a pohnúť sa ďalej?

Vrátiť sa k sebe. To mi stále opakuje moja terapeutka a je to jediné čo naozaj pomáha, aj keď je to otrepané. Začať opäť robiť to, čo vás baví, spomenúť si na to, čo ste robili predtým ako ste uviazli v nefungujúcom vzťahu a začať robiť veci, ktoré ste chceli robiť a nerobili. Uvedomiť si chyby, ktoré ste urobili a tiež pochopiť, za čo vy nie ste zodpovedný. S týmto som mala celé mesiace problém. Obviňovala som sa zo všetkého. Ale najprv sa vyplačte a ľutujte, to netreba v žiadnom prípade preskočiť, len treba vedieť kedy prestať a pohnúť sa vpred.

Nielen na sociálnych sieťach, ale aj na živo si veľmi pozitívna a inšpiratívna žena – kde berieš v sebe silu?

Ďakujem 🙂 netuším. Pozriem sa na malého a poviem si: “Ženská, musíš to dať, lebo ten malý sa na teba spolieha.” Som mladá a mám veľké plány, tak si idem za svojím, s mužom či bez neho. A mám okolo seba samé silné ženy, ktoré sú mi príkladom, že zvládnuť sa dá všetko. Tak sa nad tým zbytočne nezamýšľam a makám. A občas si poplačem, keď je už toho veľa. 

Čo ty a prípadné nové vzťahy? Dávaš si pauzu alebo si otvorená novým príležitostiam?

Mám vyrážku už len zo samotného slova vzťah. Nikdy som nebola typ pre nejakú nehynúcu lásku. Svoj život chcem stráviť so svojím najlepším priateľom. Takže som otvorená novým príležitostiam, ale pre priateľstvo. Také to, kde si dvaja úplne sadnú a môžu sa baviť vždy a o všetkom. Sú tu pre seba a jedného dňa si uvedomia, že hej, ja ťa asi ľúbim. A keď si to obaja uvedomia naraz je to zázrak. V takom vzťahu potom už viete, čo od toho druhého očakávať, ako sa správa v kritických situáciách, ako uchopiť jeho nálady, ako ho podržať, keď mu je ťažko a kedy si povedať “ok, nejdem riešiť, že dnes pení, lebo má aj tak len svoje stavy (alebo pms 😀 )”. Možno som naivná, ale v takých vzťahoch sa potom nestáva, že po troch štyroch rokoch si jeden z partnerov povie, mne na tebe toto tak vadí, že už s tebou nechcem viac byť. Jednoducho sa poznáte a idete do toho s tým, že o tom druhom viete všetko a môžete si už na začiatku zvážiť či ste schopný ho brať s tým dobrým aj zlým, alebo niektoré veci tolerovať neviete. 

Čo by si odkázala iným slobodným mamám?

Nenechajte sa obrať o tie krásne chvíle v živote, ktoré sa už nevrátia. Či už s dieťaťom alebo aj bez. Trúchlite a občas si poplačte, je to úplne ok, ale netreba to preháňať. Vytvorte si záchrannú sieť. Ľudí, ktorí budú strážiť dieťa, tých ktorí vás z času na čas zoberú vyvetrať, tých, ktorí vám občas vyvenčia psa a matky, ktoré to už pred vami zvládli. Zvládli, nielen si tým prešli. Žite. Tu a teraz. Potom nemusí prísť. 

1 myšlienka na “Rozhovor s Veronikou Vančo Véghovou

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *