Rozhovor s Kristínou Tormovou

Kristínu Tormovú určite netreba predstavovať. Podľa Wikipédie je to slovenská dramaturgička, herečka, moderátorka, podnikateľka a spisovateľka. Žena ktorej zmysel pre humor miluje celé Slovensko a zvláda neuveriteľná množstvo aktivít. Je zároveň aj trojmamou a chvíľu bola aj mamou slobodnou. A práve na túto tému som sa rozhodla Kristínku vyspovedať, pričom sme zabŕdli aj do témy duševného zdravia, či cestovania s deťmi.

Kristínka momentálne ste šťastne vydatá, ale skúste nám povedať ako si spomínate na obdobie rozchodu s otcom vašich detí? Čo vám pomohlo prísť na lepšie myšlienky? 

Spomínam si naňho veľmi matne i keď to bolo nekonečne dlhé obdobie, nakoľko sme spolu bývali ešte ako rozídení, čo teda neodporúčam. (smiech) Matne si na to spomínam hneď z viacerých dôvodov. Po prvé preto, lebo som bola psychicky úplne v keli a žila som mimo tejto planéty, po druhé preto, lebo môj život je založený na spomienkovom optimizme. Ale bolo to dno, hnus, kakanica a už nikdy nič podobné nechcem zažiť. Podľa mňa nech by bol rozchod akokoľvek v dobrom, človekom to pohne a je to prosto kakanica. Prísť na iné myšlienky? Dopisovala som knihu, robila stand upy.. A hlavne som mala okolo seba veľmi vzácne bytosti, moje priateľky trpezlivé empatické, môjho psychológa a neskôr aj psychiatričku. Takže som to nejako prežila. Vďakabohu. 


Ako ste vysvetlili dievčatám zmenu? Ako to prežívali?

Videli nás počas konfliktov, počuli nás, vnímali, a ako by časom rástli, vnímali by to všetko ešte silnejšie a nemyslím si, že by to na ne malo dobrý vplyv. Takže sme sa odsťahovali včas. Mali tri roky. Dievky hovoria, že si naše hádky pamätajú, ale ja verím a modlím sa, že nie podrobne. Prežívali to úplne v pohode. Myslím si, že dieťaťu záleží s kým je a nie kde je. Takže z nového domova sa veľmi tešili, napriek tomu, že to bol polorozpadnutý byt so sporákom, kde fungoval len jeden horák, s práčkou v obývačke… Ale zo dňa na deň bol domovom. Asi hlavne preto, že ich mama sa upokojila. To v akom rozpoložení je mama vplýva na deti isto viac ako to, že sa mama niekam odsťahuje. Domov sa dá urobiť hocikedy a hocikde. Nemyslím si, že majú traumu. Som presvedčená o tom, že sme ich včas pred traumou uchránili. 

Čo bolo pre vás najťažšie na tom byť zrazu „sama mama“? Ako ste všetko zvládali? Čo bolo pre vás najnáročnejšie? Báli ste sa ako to „dáte“ finančne? Predsa len, keď sú na to dvaja je to ľahšie. 

To bolo celé o čosi komplikovanejšie. Ja som bola oveľa dlhšie “sama mama”. Psychicky určite. Chodili sme na terapie, riešila som stav veľmi dlhodobo, dokonca už pred otehotnením…Nebolo to, že “ach tí mladí sa dnes rozchádzajú pri prvej hádke”. Taká komplikovanejšia záležitosť. (smiech) Najnáročnejšie bolo rozhodnúť sa odísť a potom skutočne fyzicky odísť. Potom to bolo už len lepšie. A dodnes sa bojím, ako to dám finančne. Zatiaľ to “dávam”. A robím čo môžem. Vďaka bohu toho môžem robiť naozaj veľa. Mala by som byť na seba pyšnejšia. Som makač.


Aký máte vzťah s expartnerom? Ako máte podelenú starostlivosť o dievčatá?

Odkedy spolu nežijeme, máme miliónnásobne lepší vzťah. Pozorujúc väčšinu rozídených párov v mojom okolí musím zhodnotiť, že máme naozaj nadriemerný vzťah. Urobili sme jednu výbornú vec. Vyškrtli sme z nášho rozchodu ľudí, ktorí tam nepatrili: právnikov a súdy. Keby sme pri nich ostali, isto sa nenávidíme a ubližujeme si naďalej. Bolo jasné, že to k tomu smeruje… Je tam toho samozrejme veľa komplikovaného, niektoré veci nefungujú, ale presvedčila som samú seba, že sa radšej budem sústrediť na tie, ktoré fungujú, aby som sa nezbláznila. Takže je to relatívne v poriadku. Obom nám ide o naše deti. Preto sa snažím byť s Jurajom v jednom tíme. Aj on sa snaží. Každý svojim spôsobom samozrejme. Ale myslím, že nám to ide. A aby som teda nepísala zaňho, ale za seba. Snažím sa riešiť veci spoločne, zdieľať s ním zážitky dievčat, keď sú u nás a tráviť čas spoločne aj s ním a dievčatami. Juraj k nám občas zájde na návštevu, konzultujem s ním všetko dôležité okolo dievčat, otravujem ho telefonátmi. Snažím sa robiť veci tak, ako by som chcela, aby ich robil aj on. Moje ego z toho skoro skapalo, ale láska k dievčatám bola silnejšia. Ale aj tak ego občas skapíňa. A čo! Tak mu treba! (smiech) Sme jedna veľká čudná rodina, ktorá sa lieči zo zranení. Ale ide nám to, lebo máme veľa lásky.

Máte recept na to ako sa vyrovnať s neúspešným vzťahom keď sú v ňom už deti a pohnúť sa ďalej?

Nie, nemám. Ale u mňa to bolo takto. Moja kamarátka Evička, ktorá má autistickú dcéru na mňa raz nahučala. Bola som dlhodobo zosypaná, nevedela som, čo mám robiť, mala som šialenú podváhu, o duševnom stave ani nehovorím. A ona povedala: “Ty máš problém, ktorý sa dá na rozdiel od toho môjho dá riešiť!” Dodnes si pamätám, ako som tam ostala stáť ako prikovaná a stíchla som a vtedy mi to došlo. Toto sa dá riešiť! Dá sa pohnúť ďalej. Tak som sa pohla. S neúspešným vzťahom som sa vyrovnávať nepotrebovala. Potrebovala som sa zachrániť. Psychicky. To ma pohlo ďalej. Potrebovala som, aby naše deti mali mamu. 

Veľa žien zostáva v nefunkčných vzťahoch iba kvôli deťom. Čo si o tom myslíte?

Že je to veľmi nefér voči deťom. Dajme tomu, že poznám jedno dievča, ktoré sa volá dajme tomu Anička. Jej rodičia spolu ostali kvôli deťom. Anička ich má rada, ale nikdy nevidela, že by sa objali, tobôž pobozkali. Celý život bola svedkom toho, ako sa navzájom ohovárajú, sťažujú sa na seba, žiadna úcta, žiadna láska, dokonca ponižovanie, snaha o to, aby bola Anička na strane jedného s rodičov. Aničkina sestra sa dokonca s plačom modlievala, keď počula každodenné hádky, aby prestali. Anička je dnes dospelá a je dogabaná ako sviňa. Zistila, že to, čo malo byť miestom bezpečia, bolo vlastne veľmi toxické a celé to bol odžub. Lebo vlastne nikdy nezažila naozajstný “tím rodičia”. Dieťa neoklamete. Dieťa cíti a raz na každý podvod príde.  Až keď bola Anička dospelá, zistila, že to, čo žila, nebolo správne, a že netuší ako fungovať vo vzťahoch a už vobec nie ako majú vzťahy fungovať. Ako mala Anička vedieť ľúbiť samú seba, keď nevidela tých svojich najbližších, ľudí, ktorí pre ňu boli bohmi, že sa ľúbia? Rodičia na ňu celý život niečo hrali. To je istota pre malú dušičku? A tak žila veľa veľmi čudných vzťahov mysliac si, že je to v poriadku… Čudných, až naozaj veľmi extrémnych a veľmi chorých, ktoré ju dogabali ešte viac. Nechcela som, aby moje deti boli takouto Aničkou. Nech to znie akokoľvek debilne. To, že sme sa s Jurajom rozišli, považujem za jednu z najlepších vecí, čo som pre svoje deti urobila. Ale asi to pochopia len tí, čo to zažili, tí čo sú Aničkami a tí, ktorým to všetko časom došlo..


Mali ste chuť ísť do ďalšieho vzťahu? Nebáli ste sa? 

Ja som mala chuť zmiznúť z tejto planéty a nie sa vydávať. (smiech) Teraz mi robíte dobrú regresnú terapiu, vám poviem. Možno si aj poplačem. (smiech) Jedného dňa som náhodne stretla svojho kolegu v asexuálnom cyklistickom odeve (áno, naozaj legíny a prilba) a očervenela som a búchalo mi srdce. A uvedomila som si, že som doňho. Nikdy by mi to racionálne nenapadlo. Takto si to nejako moje telo vymyslelo. Šialenosť. Pol roka som sa toho snažila zbaviť, presviedčala som samú seba, že toto fakt nie, ale nešlo mi to. Tak som radšej presvedčila jeho, aby bol aj on do mňa. Dosť sa čudoval. (smiech) A nie, nie som na mužov v legínach. Prosto moje ja rozhodlo za mňa. A ďakujem mu. Je to asi zázrak. Je mi úplne obyčajne. Konečne. A či som sa nebála? Nie. Prvýkrát v živote som sa vo vzťahu naozaj nebála.


Kedy ste zoznámili dievčatá s vašim manželom? Ako si na seba zvykli?

Dievčatá ich macocha poznajú od ich roka, pretože som s ním pracovala a nakoľko som vždy bola mamou “bez pomoci” opatrovateliek a starých rodičov, dievčatá chodili na pracovné stretnutia so mnou. Takže ho poznali. A ako si zvykli na to, že sa stal súčasťou našej rodiny? Prirodzene. Nikto ich do ničoho netlačil, nikto im nič nevsugeroval. Videli, že mama sa smeje, že je šťastná a že macoch mamu ľúbi, chráni, pomáha jej. Myslím si, že pre vnímavé dieťa viac netreba ako pocit, že je v bezpečí. A to my pri macochovi máme. Zároveň je šťastie, že macoch nebol premotivovaný týpek, ktorý by si deti kupoval, hral sa na ich rodiča a nedajbože sa snažil nahrádzať ich otca. Alebo by bol presvedčený, že je lepší ako ich otec. Naopak. Peco sa Juraja často zastáva a na situácie, ktoré ma štvú, dokáže vniesť objektívny pohľad. Juraj má vlastne celkom štigro. (smiech)   


Svojho času ste otvorene priznali, že trpíte depresiou, čo je podľa mňa úžasné. Málo kto prizná, že mu je zle a každý sa tvári, aký má skvelý život. Čo vás viedlo k tomu o tom hovoriť?

To, že som zistila, že sa mi uľavilo. Že sa to dá vyriešiť. Prišlo mi fér o tom hovoriť, kričať to do celého sveta. Taká úľava jak šľak! To je ako keby ste niekomu tajili, že sa dá vyliečiť kašeľ. Že sa nemusíte dusiť, že môžete pokojne spať a nechce sa vám z kašľu vracať. No uznajte, nechceli by ste to vykričať, že sa dá príjemne nadýchnuť? Viedlo ma k tomu teda to, že je to prosto fér o tom hovoriť. Pozerali na mňa ako na zjavenie, lebo vtedy to ešte nebolo také bežné. Ale ja som veľmi rada. Pomohla som naozaj veľkému počtu ľudí.

Ako prijali ľudia okolo Vás, keď ste priznali, že trpíte depresiou? Pozerali sa na vás „skrz prsty“ alebo to brali normálne?

Aha, neviem. To som si nejako nevšímala. Dôležité bolo, že konečne viem, čo mi je a že sa mi uľavilo. Nakoľko mám okolo seba ľudí, ktorým na mne záleží, predpokladám, že sa im uľavilo spolu so mnou. Ak sa na mňa niekto pozeral “skrz prsty”, nevšimla som si to, lebo to pre mňa nebolo dôležité. 

Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa hanbia vyhľadať odbornú pomoc? 

Že sa nemajú prečo hanbiť. Že je to také normálne ako kašeľ. Že za svoj stav nemôžu a že keď kričia o pomoc, majú byť vypočutí a teda musia nájsť niekoho, kto ich vypočuje. A ak im bude niekto tvrdiť, že to nie je normálne, tak je to debil. 

Ste vášnivá cestovateľka a nebojíte sa cestovať ani s deťmi. Čo vám cestovanie s deťmi dáva?

Cestujeme naozaj veľa, vlastne od kedy mali dievčatá asi pol roka. Aby mi nehrabalo z materskej, zbalila som ich a šup na výlet, do lesa, na chatu, do Škótska na bratove promócie, skrátka bárskde. Namiesto vecných darčekov si dávame hlavne spoločné zážitky. Je jedno, či je to cesta električkou do Rače, alebo lietadlom do Švédska. Podľa aktuálnych možností. A čo nám to dáva? Práve tie spoločné zážitky. Čas na seba. Spoločné bytie. Bytie pre prítomný okamih, možnosť neponáhľať sa. Slobodu. A aj tešenie na návrat domov. Hlavne z chatičky, kde nie je pračka. (smiech) Myslím si, že funkčné vzťahy sú založené aj na spoločných zážitkoch a mne na funkčnosti našej rodiny nenormálne záleží. A tiež priznávam: neviem sedieť doma. Som cirkusantka kočovníčka.


S deťmi ste sa nebáli navštíviť ani Thajsko. Mnohí rodičia sa toho boja a niektorí ľudia dokonca odsudzujú, keď rodičia chodia s malými deťmi do exotických destinácií. Čo by ste im na to povedali?

S tým som sa veru ešte nestretla, že by to niekto odsudzoval. Mám okolo seba pomerne otvorených ľudí bez predsudkov. Viete, to, že niekto niečo odsudzuje je asi z dôvodu neznalosti, nedostatku informácií a z toho vyplývajúceho strachu. V tomto prípade určite. Predsudky sú z nevedomosti a strach je blbosť. Takže by som takému niekomu asi povedala, nech si prečíta moje cestovateľské blogy na Pelipeckách a potom by som mu povedala: “šťastnú cestu” a tiež: “nemáš za čo”. (smiech)


Čo by ste odkázali single mamám?

Že princovia na bielych koňoch neexistujú, tak nech sa nenechajú obalamutiť. Že ak im bude niekto nosiť kytice len po hádkach, že majú takého uja poslať k vode, že ak ich niekto bude žiadať o ruku po strašnej hádke, že si ho nemajú brať. Že všetko je tak, ako má byť. A tiež to, nech sa ľúbia užívajú si “tu a teraz”. Lebo to je najviac. A ešte aj to, aby mysleli na seba, svoje šťastie a dobro, lebo to sa prenesie aj na človiečikov. A keď im bude nanič, pomáha humor. Jáj a to, že budúcnosť neexistuje. Lebo sa ešte nestala. Takže sa jej netreba báť. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *