Petra v Jordánsku

Je bezpečná pre ženy cestovateľky?

Písal sa júl 2014 a s kamarátkou Nikou sme už dlhšie chceli ísť niekam do exotiky. Lákalo nás Thajsko, ktoré však z časových dôvodov nebolo možné tak a voľba padla na Izrael, ktorý v tom čase nebol veľmi bežnou destináciou. Aby to však nebolo také jednotvárne rozhodli sme sa odskočiť aj do Jordánska Pozrieť aká je situácia v Izraely, v ktorom keďže to nie je veľmi mierová krajina nás ani nenapadlo. Že tam prebieha ostreľovanie s teroristickou skupinou Hamas, sme sa dozvedeli až na mieste.

Nadišiel deň D a po vcelku dlhej ceste, sme konečne prileteli do Izraela, konkrétne do hlavného mesta Tel Aviv, ktoré ma teda na prvý pohľad vôbec neočarilo. Prvotný plán bol dostať sa do letoviska Eilat a odtiaľ do Jordánska navštíviť historické mesto Petra. Z letiska sme sa pohodlne presunuli vlakom na hlavnú autobusovú stanicu a odtiaľ sme sa pekne terigali busom približne 6 hodín. Eilat mi na prvý pohľad pripomenul modernejší Egypt alebo Tunisko, všade boli iba hotelové komplexy a rodinky s deťmi. Že to tam bude vcelku nuda nám potvrdili aj naše spolunoclažníčky z hostela, kde sme boli ubytované. Keďže sme cestovali 24 hodín, dali sme si iba rýchle nočné kúpanie a rýchlo spať s cieľom jasným – Petra.

Do Petry sa v tom čase mohlo buď ísť organizovanými a predraženými zájazdami, my sme sa to však rozhodli risknúť na vlastnú päsť. Najprv sme sa nechali za odviesť taxíkom k Jordánskym hraniciam a hranice sme prekročili pekne “pešky”. Na Jordánskej strane na nás už čakala taxíková mafia s ktorou sme sa zviezli do Petry za „skvelých“ 100 dolárov. Ak by sme mali viac času, zviezli by sme sa do neďalekej Aquaby a odtiaľ zobrali autobus.

V Petre sme sa ubytovali v hosteli Saaba za smiešnych 10 eur v zmiešanej izbe, dokonca aj s raňajkami. Izba vyzerakla dosť zle, spalo nás tam asi 10, ale vtedy som očividne nemala problém so spánkom 🙂 Hostel viedla angličanka vydatá za jordánca a pre nenáročných cestovateľov bol úplne skvelý. Hneď ako sme prišli, zložili sme si veci a hor sa do Petry. Aj keď sme mali dlhé sukne, oči okoloidúcich sme pútali nadmieru. Nevšímali sme si to a po asi desiatich minútach sme dorazili k bráne tohto neskutočného mesta. Za vstup sme zaplatili okolo 60 eur, lebo sme v Jordánsku strávili noc (bolo potrebné potvrdenie z ubytovania). Ak by sme tam neprespali cena by bolo dvojnásobná.

Prekročili sme brány a boli sme tam len my, pár turistov a beduíni, obyvatelia Petry, pred ktorými nás varovali a hlavne nám prízvukovali neostať tam po zotmení. Vydali sme sa naprieč týmto starobylým mestom a ústa sme mali otvorené dokorán. V roku 1985 bola Petra zapísaná na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a jej scenériu využilo veľa filmov, okrem iných Indiana Jones a posledná krížová výprava či Múmia sa vracia. Dňa 7. 7. 2007 bola Petra vyhlásená za nový div sveta. Beduíni nás neustále zastavovali, núkali nám „donkey ride“ či iné „potrebnosti“, čo nám nebolo veľmi príjemné a ako dve dievčatá bez mužského sprievodu sme mali sem tam problém sa ich striasť. Prezeranie Petry nám zabralo aj 4 hodiny a chceli sme sa vrátiť, aby sme to stihli do západu slnka, ale lákalo nás ísť stále ďalej a ďalej a objavovať jej krásy. Zrazu sa k nám pridala partia mladých beduínov, ktorí sa nechceli odpojiť.

Priznávam, že sme sa aj dosť báli, predsa len dve mladé dievčatá v arabskom svete s bandou mladíkov so všelijakými poznámkami nebolo nič moc. Najhoršie bolo to, že skoro nikde už neboli žiadni turisti a o chvíľu sa aj blížil západ slnka. Po krátkej porade sme sa rozhodli „risknúť to“. Našťastie sa väčšina z nich po chvíli odpojila a zostali sme len s dvomi, stále však v strehu. Chceli sme sa aj vrátiť, ale túžba vidieť Petru pri západe slnka bola silnejšia. Tak sme kráčali ďalej a ďalej a videli západ slnka z výšin, pri ktorom sme popíjali čaj aj so staršími beduínmi – bolo to magické. Zrazu však nastala tma a magický okamih pominul. Dosť sme sa báli, nakoľko sme boli vzdialené aj tri hodiny cesty od nášho hostela. Tak sme chlapcov pekne popohnali a modlili sa, aby nám po ceste nič nespravili. Chlapci však boli gentlemani a nakoniec sme z Petry vyšli ako kráľovné- ja na ťave menom Antonio a kamoška Nika na somárovi, pravdebodobne bez mena. S nápadníkmi sme sa rozlúčili a utekali sa najesť do reštaurácie. Zmorené po dlhom dni sme šli spať.

Ráno sme si práve pochutnávali na výbornych aj keď skromných raňajkách, keď tu zrazu prišiel za nami nemec ubytovaný v hosteli a s panikou nám oznámil, že v Izraely vypukla vojna. Ostali sme vcelku šokované, ale hneď sme zavolali na slovensku ambasádu v Izraely, kde nám povedali, že situácia síce vážna je a Hamas Izrael ostreľuje, ale že to až tak nebezpečné nie je. Tak sme sa rozhodli nepokračovať v objavovaní krás Petry, (čo však raz URČITE NAPRAVÍM ) a hajde naspäť do Izraela. Majiteľka hostela nám zavolala taxík a my sme s ťažkým srdcom odišli.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *