Dobrodružstvo v Imlile

Maroko. Krajina, ktorá ma už dlhšie lákala. Preto keď som cez portál našla lacné letenky a zlanárila moju najobľúbenejšiu cestovnú parťáčku, nebolo o čom. Na cestovanie sme mali necelé 3 dni a chceli sme ich využiť naplno. Zdalo sa mi zbytočné ostať 3 dni v Marákeši a preto som rozmýšľala kam by sme sa mohli ešte pozrieť. Rozhodovala som sa medzi vodopádmi Ouzoud, údolím Ourika a Imlilom. Aj keď všetky miesta vyzerali úžasne, po naozaj dôkladnom zvažovaní sme sa rozhodli pre Imlil. Pôvodný plán bol prenajať si auto, ale nakoniec sme kvôli absencii kreditnej karty od toho upustili a ja som po vzhliadnutí toho mega chaosu na cestách bola viac než rada. Na letisku sme si po dlhšom zjednávaní zobrali taxík, ktorý sme z pôvodných 60 eur zjednali aspoň na 40 (hold vyjednávanie nám veľmi nejde 😀 ) a hor sa smer Imlil.

Už iba samotná cesta do Imlilu Vám zoberie dych. Keď sme tam prišli cítila som sa ako keby som sa vrátila v čase – somáre, mäso nehygienicky zavesené v obchodoch, skoro žiadni turisti. V Imlile bolo o poznanie chladnejšie ako v Marakéši, ale aj tak tam teplota vo februári cez deň dosahovala príjemných 20 stupňov. Večer však bol ozaj chladný. Ubytovali sme sa v Riad Atlas Prestige a toto ubytovanie môžem viac než doporučiť. K “hotelu” sme museli dosť šliapať, ale rozhodne to stálo za to. Noc s raňajkami pre dve osoby nás vyšla na 25 eur a famózna trojchodová večera 8 eur na osobu. Ubytovanie bolo samo o sebe krásne, ale najviac nás dostal úžasný prístup personálu, ktorý nám vo všetkom vyšiel v ústrety. V riade sme sa pri spoločnej večeri stretli s mladými angličanmi, babami z Nemecka a postaršími poliakmi a veľmi fajn pokecali a čo to popili 🙂 Trošku mi to pripomenulo erasmus vyššej vekovej kategórie.

Imlil väčšinou slúži ako základňa na dvojdňový výstup na Mount Toubkal, ale má čo ponúknuť aj mimo toho. My sme sa ráno zobrali a prišli až večer. Najprv sme cez dedinku vybehli k vodopádu, kde sme si dali pohár čerstvo vytlačenej pomarančovej šťavy a potom sme to prešli celé ešte raz skoro až k televíznej veži, kde sa nám naskytol krásny výhľad. Cesta späť do dedinky nám však narobila mierny problém. Keďže sa nám nechcelo vracať tou istou trasou, pokračovali sme ďalej a ďalej.. Cesta bola dosť zlá a my sme moc nevedeli ako naspäť.. Zrazu k nám prišiel asi 5 ročný chlapec a keď som ho zočila som som dostala malý infarkt 😀 Za cukríky a drobné (sú to “biznismeni” už od malička) nás vyviedol späť do dediny. Tam sme si dali nie moc lahodnú večeru (vždy choďte tam kde jedia domáci a nedajde sa zlákať napríklad sedením na terase 🙂 a odviezli sa taxíkom do Marakéšu, kde to bolo zas o niečom inom.

Je Imlil bezpečný?

V decembri našli asi 10 km od Imlilu zavraždené dve európske turistky. Táto informácia nám samozrejme nebola “ukradnutá”, ale napriek tomu sme na svojich cestovateľských plánoch nič nemenili. V Imlile sme chodili bez sprievodcu, aj keď nás pár domácich upozorňovalo, že by sme bez neho nemali chodiť. Popravde sme bez sprievodcu asi ani nikoho nevideli, ale zdal sa nám naozaj zbytočný keďže sme nešli na výstup (na ten je od tejto nešťastnej udalosti sprievodca prikázaný) a prechádzali sme sa viac menej po dedine a okolí. Nemyslím si, že to bolo od nás nerozumné nakoľko dievčatá boli zavraždené v noci pri stanovaní v lese. Imlil odporúčam všetkými desiatimi, domáci boli veľmi milí, ochotní a turistov tam bolo veľmi málo a o to viac to bolo autentické 🙂 Mňa osobne si Maroko ako krajina získala a určite sa tam ešte vrátim 🙂

1 myšlienka na “Dobrodružstvo v Imlile

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *